Kameraman Karol Krška bol v čase vypuknutia SNP členom mladej skupiny progresívnych umelcov, ktorí neskôr formovali celú generáciu v slovenskej kinematografii. Ich prvé filmové pokusy prerušili vojnové udalosti, počas ktorých sa postavili na stranu odboja. Karol sa ako 23-ročný zúčastnil na povstaní v prvej línii bojov. Bol členom malého filmárskeho tímu, ktorému sa podarilo vytvoriť autentické zábery z mobilizácie v prvých dňoch SNP i viacerých bojových akcií. Po potlačení povstania boli filmári zatknutí a uväznení Hlinkovými gardami, no vzácne dokumenty stihli krátko predtým ukryť na cintoríne v Poníkoch. V tejto skrýši filmy prežili celú zimu i jar 1945, až kým ich po oslobodení filmári na čele opäť nevykopali. Časť bola síce znehodnotená, no zvyšné materiály z cintorína v dĺžke asi 19 minút sú dodnes uložené v archíve Slovenského filmového ústavu. Navyše boli filmármi na čele s Paľom Bielikom spracované do výnimočného dokumentu a použité tiež v legendárnom filme Vlčie diery.